Ako hovorkyňa mesta Košice (ne)chcela zmiasť novinárov

Autor: Stanislav Takáč | 8.2.2010 o 6:09 | (upravené 8.2.2010 o 22:05) Karma článku: 11,92 | Prečítané:  1613x

V stredu 24. 6. 2009 (pred vyše polrokom) redaktorka denníka Korzár Jana Ogurčáková napísala článok, ako chcela hovorkyňa košického magistrátu zmiasť novinárov. Záver, ktorý vyplýva z tohto autorského počinu redaktorky, je zrejmý – niekto tu klame, zavádza, dokonca za to berie peniaze z verejného rozpočtu – čo potvrdzujú aj takmer všetky rozhorčené príspevky v následnej diskusii pod článkom (môj príspevok rozhodne nestačil na zmenu myšlienkových nálad diskutujúcich, i keď dodal trochu iné svetlo do celého prípadu). Nakoľko Luciu Mihokovú, ktorá je hlavnou postavou celej kauzy, osobne poznám už pomerne veľa rokov, nedá mi neuviesť zopár (nielen) holých faktov o celej udalosti v duchu hesla – nech si každý vytvorí svoj vlastný názor. Je to potrebné aj preto, lebo teta Ogurčáková si z tejto atraktívnej témy vytvorila celkom živnú pôdu na neustále otváranie samotnej kauzy a zvyšovanie adrenalínu čitateľov a diskutujúcich.

Namiesto úvodu

Skôr, ako prejdem k samotným skutkovým okolnostiam, považujem za férové zdôrazniť, že Luciu Mihokovú, (už bývalú) hovorkyňu mesta Košice, hodnotím ako veľmi dobrú kamarátku, pomerne často spolu komunikujeme a veľmi si ju vážim za jej názory, pohľad na svet, nasadenie nielen v práci, ktorú vykonáva na Magistráte mesta Košice (MMK).

Preto je pochopiteľné, že aj mňa sa dosť dotklo, akým spôsobom bola Lucia v hore uvedenom článku denníka Korzár vykreslená, že týmto spôsobom výrazne bola nahlodaná jej "stavovská česť", pretože ako vyštudovaná žurnalistka je členkou Slovenského syndikátu novinárov (SSN), prichádza do styku a osobne sa pozná s novinármi mnohých médií a v neposlednom rade sa tejto nálepky (hovorkyňa, ktorá zavádza a nechce odpovedať novinárom) tak ľahko nezbaví ani v ďalšom profesionálnom pôsobení.

Ako ušiel email a čo bolo v ňom

Koncom mája 2009 sa rozhodli novinárky denníka Korzár Némethová a Eperješiová spracovať tému sociálnych terénnych pracovníkov v meste Košice. Za týmto účelom (podľa toho, čo mi hovorila Lucia) strávili na MMK skoro dva dni - z toho jeden celý deň sa im venoval človek priamo v teréne - na Luníku IX, okrem toho sa im venovala osobne tiež vedúca príslušného sociálneho oddelenia aspoň hodinu, čiže mali bezpochyby dosť pracovného materiálu. Okrem toho sa im ešte mali poskytnúť aj odpovede na ďalšie otázky.

V piatok 1. 6. 2009, neskoro večer (okolo pol jedenástej) Lucia Mihoková omylom poslala email okrem iného aj istému človeku, ktorý to následne preposlal Korzáru. Išlo o nasledovnú správu:

"Dobrý večer, navrhujem tento postup: Odpovedať podľa nami zvolených hesiel viď v prílohe, nezaujíma ma, koľko otázok položili redaktorky Némethová a Eperješiová, ak sa im bude zdať, že sme na niečo neodpovedali, je potrebné dodať, že mesto poskytlo na všetky otázky postačujúce odpovede. My tu nie sme na to, aby sme odpovedali, na čo oni chcú, ale na čo my chceme. Okrem toho, myslím si, že ak nedáme presne, že otázka - odpoveď, aj keď teda nemusí to vyjsť, ale troška ich pomotáme... V prípade agentúry a legalizovaní dlhov ešte váham, či to vôbec písať. Čo vy na to?"

Veľmi podstatnou a vôbec nie zanedbateľnou je skutočnosť, že prílohou tohto emailu bol wordovský dokument (v rozsahu ôsmych strán), v ktorom boli zodpovedané prakticky všetky otázky denníka Korzár (resp. jej novináriek Némethovej a Eperješiovej) - k prílohe sa ešte dostaneme. Toto však v článku žiadnym spôsobom ani len náhodou nebolo spomenuté. Išlo o pracovnú verziu materiálu, od finálnej verzie sa však v podstatných veciach vôbec nelíšila.

Následne bola Korzáru logicky poslaná aj oficiálna verzia dokumentu - dokonca v ešte väčšom rozsahu.

Samozrejme, príslušná novinárka - teta Ogurčáková - sa hneď chytila príležitosti, a ďalšie dni sa už dotýkali len danej kauzy (žiadosť o stanovisko SNN, asociácie hovorcov, predstaviteľov mesta Košice a pod., ospravedlnenie Lucie Mihokovej) - tie boli následne postrihané do výsledného článku, ako hovorkyňa chcela zmiasť novinárov.

Dňa 24. júna inkriminovaný článok vychádza v tlačenej aj internetovej podobe denníka Korzár, 25. júna dokonca aj v celoslovenskom periodiku SME, aj v Prešovskom korzári. Ba naviac, poobede sa tento článok dostáva aj na titulku portálu www.sme.sk.

Život plný paradoxov a čo bolo v prílohe

Ako som už dávnejšie povedal v mojom príspevku (v P.S. 3), paradoxne ten dotyčný človek, ktorému bol email poslaný omylom (a ktorý ho následne posunul novinárom), je môj kamarát z vysokej školy (i keď nie taký osobný ako Lucia, ale na tom teraz nezáleží). Preto som rád, že mi na požiadanie preposlal tú tajuplnú prílohu - tu si pozri so spracovanými odpoveďami na otázky.

Podotýkam, že príloha má pracovný charakter, a teda sú tam ešte editovacie poznámky.

Na doplnenie faktov chcem ešte dodať, že dotknuté redaktorky Korzára sa najprv stavali do pozície, že nedostali žiadne odpovede, potom to ostalo vo fáze, že odpovede boli neuspokojivé... (aj to dokumentuje tento "súboj" Mihoková vs. Korzár); okrem toho hovorkyňa sa ospravedlnila a tiež poslala do Korzáru trochu širšiu ľútosť, ako je v článku spomenuté možno jednou vetou.

Aká škoda vznikla "zavádzajúcim" emailom

Odpovedané jednoducho: žiadna. Vznikla niekomu škoda? Nie. Teda hmotná určite nie. Bol niekto ukrátený na svojich právach? Nie. Hrozila vari defraudácia verejných peňazí? Isteže nie. (K meritu veci sa dá vyjadriť, keď človek pozná všetky okolnosti, v našom prípade aj zamlčané odpovede na novinárkse otázky, ibaže by žiadne neboli; ale tie predsa boli, len Korzár nepovažoval za potrebné na to ani len náležite upozorniť.)

Áno, môžete namietať, že noviny ako strážca demokracie majú upozorňovať aj na prešľapy, ktoré nespôsobujú bezprostrednú reálnu škodu na verejných finaciách, ale vypovedajú čosi o pracovnej morálke toho-ktorého človeka príp. o náchylnosti na vážnejšie "priestupky", najmä ak ide o osobu pohybujúcu sa vo verejnom sektore (súhlasím, takí ľudia nemajú čo robiť vo verejnej sfére a musí byť nad nimi príslušný dohľad s patričnou zodpovednosťou). Na strane druhej však majú novinári povinnosť snažiť sa o objektívne informovanie zohľadňujúc všetky dostupné relevantné informácie - a o tom sa dá v našom prípade hodnoverne pochybovať (pozri nižšie).

Na obhajobu Lucie Mihokovej

Luciu poznám osobne už veľa rokov. Aj v pozícii hovorkyne bola dennodenne ochotná v záujme svojej práce podriadiť aj čas "po pracovnej dobe". Nuž uznajte, ktorý "normálny" pracovník verejnej správy by bol ochotný pracovať o pol jedenástej večer v piatok (!!!), kedy došlo k "úniku" emailu. Najhoršie na tom je však to, že o tomto musela teta Ogurčáková vedieť - že mohla hocikedy (aj v noci) zavolať na mobilné číslo hovorkyne, že vždy (nielen v Korzári) dostávali odpovede na otázky v "polofinálnej" podobe, že stačilo to posekať, pridať vlastný odsek, vymyslieť nadpis a mohlo to ísť do tlače, že vždy tie odpovede boli dané.

Môžem čestne prehlásiť, že som viackrát zašiel za ňou do roboty (resp. jej kancelárie) aj večer, a ešte pracovala (či už na výstupoch pre média, či pre webovú stránku). A to vedia aj v denníku Korzár - stačí si zrobiť výpis doručených emailov, v akom rozmanitom čase im prichádzali...

Čo by som osobitne zdôraznil, bol (a hádam aj stále je) osobný prístup Lucie k vykonávanej práci - áno, na štátnych aj mestských úradníkov sa vo všeobecnosti len nadáva (niekedy oprávnene, niekedy úplne nemiestne) - viď diskusie pod akýmkoľvek (aj pozitívnym) článkom o meste Košice resp. MMK; ona však nikdy nebrala svoju prácu v štýle "toto a toto zrobím, dajte mi za to peniaze a pokoj". Proste, keď robím prácu, ktorú mám rád, tak má v princípe stále trápi pošramotenie dobrého imidžu zamestnávateľa, aj keď to ide mimo mňa.

Etika a objektívnosť: Mihoková verzus Ogurčáková

Z etického kódexu hovorcov Slovenska (pre slečnu Mihokovú):

Hovorca je povinný:
- pri svojej práci konať vždy transparentne, čestne, korektne a slušne,
- informovať výlučne na základe overiteľných faktov,
- používať metódy práce, ktoré povedú k objektívnemu pohľadu na fakty,
- zabezpečiť rovnaký prístup k informáciám pre všetky relevantné médiá.

Z etického kódexu novinárov (pre tetu Ogurčákovú):

Novinár urobí všetko potrebné, aby verejnosti podával informácie pravdivé, overené a odborne fundované. Pravdivosť informácií predpokladá, že fakty ako ich základ, sa podávajú čo najobjektívnejšie, v ich pravom kontexte, bez skresľovania a zamlčovania súvislostí a s primeraným uplatnením tvorivých schopností novinára. Ak sa jednotlivosti prípadu nedajú overiť, treba to uviesť.

Tak si to začnime rekapitulovať:

  • hovorkyňa poslala email, aký poslala - i keď z jeho obsahu pre neinformovaného čitateľa v pohode mohlo vyplynúť to, čo každého hneď nasrdilo (že človek platený z našich daní sa vyhýba svojej práci a dokonca zahmlieva fakty), teta Ogurčáková ako informovaná osoba "z fachu", berúc do úvahy čas, ktorý s nimi strávili odborné útvary MMK pri príprave témy, berúc do úvahy aj príslušnú prílohu s odpoveďami (o ktorej v článku nebola ani zmienka), a v neposlednom rade berúc do úvahy doterajšie skúsenosti s činnosťou hovorkyne (nikdy neboli žiadne problémy) musela vedieť, že hovorkyňa nechce zavádzať a vyhýbať sa odpovediam,
  • prečo Korzár všetko zverejnil až 24. júna, keď k celej kauze došlo o vyše tri týždne skôr? Prečo žiadala Ogurčáková o stanovisko asociáciu hovorcov s tým, že mali problém dostať akékoľvek odpovede (že vraj nakoniec dostali len neuspokojivé) - a to uviedla napriek skutočnosti, že sa s jej dvomi kolegyňami (Némethová, Eperješiová) bavili na MMK dva dni a dostali cca 10 strán spracovaných podkladov?
  • mimochodom, pôvodná téma (terénni sociálni pracovníci) išla úplne bokom: prečo doteraz nebol zverejnený príslušný článok o tejto téme? (veď nech si čitatelia zrobia názor sami o kvalite odpovedí resp. o kvalite otázok...)
  • keďže verím v zodpovedný prístup hovorkyne, t. j. že obsah emailu vôbec nekorešpondoval aj s jej konaním, dovolím si ešte jednu rečnícku otázku: prečo vzhľadom na skúsenosti, ktoré mali v Korzári s touto hovorkyňou (a možnosťou porovnania jej profesionality s odbornosťou a hlavne skúsenosťou jej predchodkýň), nemali problém ju obviniť, že ide akoby o zaužívané praktiky?

Namiesto záveru

Pomerne komicky vzhľadom na vyššie uvedené vyznieva poznámka tety Ogurčákovej, že "v konečnom dôsledku nechcela pomotať len nás, novinárov, ale všetkých našich čitateľov", alebo "takýto prístup hovorkyne mesta ma uráža nielen ako novinárku, ale aj ako jedného z obyvateľov tohto mesta platiacich nemalé dane. Presne tie, z ktorých je takáto osoba platená. Áno, ospravedlnila sa. Nerozumiem však, ako môže čakať, že novinári jej budú opäť dôverovať a bezvýhradne veriť jej nasledujúcim odpovediam", alebo fakt perlička, "Akoby v tomto prípade nik nenašiel odvahu povedať obyčajnú pravdu. Hovorkyňa mesta chcela novinárov zmiasť a pomotať. Povedzme si to otvorene: chcela oklamať novinárov i čitateľov".

Nuž ja tvrdím, a za týmto si v tomto prípade určite stojím, že ak niekto chcel zneužiť senzačnosť textu emailu a pomotať čitateľov, bola teta Ogurčáková, nakoľko vôbec neuverejnila všetky dostupné informácie, ktorý mohli zmeniť celkový náhľad na "vinníka". A mňa, ako radového čitateľa jedinej regionálnej tlače, to uráža.

Na mieste primátora by som povedal presne to, čo bolo odcitované: "Som presvedčený, že Lucia Mihoková v uplynulom období spolupracovala s médiami korektne. Aj napriek vzniknutej situácii jej dôverujem a očakávam, že naďalej bude s novinármi a zástupcami médií komunikovať otvorene, ústretovo a vecne a bude im poskytovať informácie tak, aby mohli objektívne a plnohodnotne informovať verejnosť". Lebo túto ústretovú a vecnú komunikáciu hovorkyne mesta s denníkom Korzár (a tiež ostatnými médiami) mohli tieto subjekty zažívať každý deň.

Napokon, ako mohol byť článok o hovorkyni magistrátu, ktorá chcela zmiasť novinárov, dôvodom, že jeho autorka Ogurčáková získala ocenenie v súťaži syndikátu novinárov (nuž, uznajte - dôjde vám cudzí interný email bez akejkoľvek námahy, k tomu prilepíte zo tri stanoviská príslušných orgánov - a... môžete sa tváriť investigatívne... nehľadiac na zamlčanú objektivitu...).


Chcel som písať hlavne fakty, ale nedokázal som sa zrieknuť aj subjektívnych hodnotiacich úsudkov. Nedalo mi, prepáčte. Moje posledné želanie - skôr ako sa stanem terčom v diskusii, prečítajte si tento článok: Máte otázky pre moje odpovede?
 

AKTUALIZOVANÉ 8. 2. 2009 22:00
Viem, oslovením redaktorky slovom "teta" by sa mohlo zdať, že ju chcem uraziť. Pravdupovediac, bol som na ňu nahnevaný, lebo určite pozná pozadie celého príbehu a svojimi článkami ublížila - nie mne (na seba kašlem a si to možno aj zaslúžim), ale Lucii Mihokovej. Ale tá jej odpustila, a mne neostáva tiež nič iné. Tak sa chcem ospravedlniť, nikoho som týmto nechcel dotknúť, iba vykresliť, ako to celé prebiehalo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ľutujem, že som vám zabil brata

Aké ponaučenia sa dajú odniesť zo straty blízkeho?

KOŠICE KORZÁR

Vodárne predali pozemky developerovi. Ich šéf tam kúpil 24 bytov

Hreha: Byty sú moja súkromná vec.

TV

Slovensko sa rozlúčilo s profesorom Štefanom Nosáľom

Choreograf a umelecký vedúci Lúčnice zomrel vo veku 90 rokov.


Už ste čítali?