Moja spomienka na Mareka

Autor: Stanislav Takáč | 12.10.2007 o 15:05 | Karma článku: 6,49 | Prečítané:  1459x

Život je plný protirečivých situácií. Už skoro rok ubehol odvtedy, čo som jeho mamke blahoprajne podával ruku pri príležitosti jej sobáša. Druhýkrát som jej ruku podal až teraz - na pohrebe vlastného dieťaťa. Alebo začnem inak. Pred niekoľkými dňami som bol na pohrebe. Na pohrebe človeka, ktorého som nikdy nevidel naživo, napriek tomu som ho považoval za spolurodáka a pri poslednej rozlúčke s ním sa mi tlačili slzy do očí. Marek Müller.

rodičia Mareka a Miškarodičia Mareka a Miška

Z obecného rozhlasu v malej dedinke Vyšný Klátov neďaleko Košíc púšťali melancholické tóny, ľudia (domáci aj cudzí) sa pomaly schádzali v miestnom dome smútku. Uprostred neho bola umiestnená rakva s rozmermi niekoľko centimetrov krát niekoľko decimetrov, na nej fotka človeka z čias, keď sme ešte dúfali v zázrak.

Prečo to vôbec spomínam? Lebo chcem vyjadriť svoje uznanie a veľký obdiv obom rodičom siamských dvojčiat. Ale najmä mamke, že sa rozhodla risknúť to s ich príchodom na svet. Ukázala tým jednu vec - že sa o život vždy oplatí bojovať. Možno si pomyslíme, že nakoniec aj tak všetka snaha zo strany lekárov, či obeta zo strany blízkych bola úplne zbytočná. Ja si to však vôbec nemyslím. Tu nejde iba o nové poznatky v medicínskej oblasti. Ide o odvahu. Odvahu postaviť sa nepriazni osudu. Odvahu zveriť sa do Vyššej moci, aj keď napokon nedopadne všetko podľa našich plánov. V jednom z rozhovorov na otázku, čo jej (mamke) dodáva silu, odpovedala stručne: Boh. Po operácii dvojčiat priznala, že sa hanbí za to, že vôbec rozmýšľala o interupcii. Že práve vďaka súhre okolností hodných osobitného zreteľa mohla znovuobjaviť duchovný aspekt života. A ja som doma pocítil hrdosť. Hrdosť, že sa poznám s takou osobou. Marek by bol na oboch rodičov oprávnene pyšný.

Smútočný obrad prebehol dôstojne. Veľmi má oslovil úvodný príhovor staršieho pána (až neskôr som dozvedel, že to bol miestny starosta), potom aj príhovor kňaza - nášho pána farára z KVP. Žiadne veľké elégie sa nekonali. Žiaden škandál, len obyčajný ľudský smútok, niekoľko vzlykov. A veľa zadržiavaných sĺz.

Nedožil sa ani šiestich mesiacov. Napriek tomu sa stal televíznou hviezdou. Nie celebritou z Vyvolených, ani rýchlokvasenou Superstar. Stal sa vzorom. Vzorom nie pre svojich rovesníkov, ani pre svojho bračeka, ale vzorom pre nás. Veľkých, ktorí máme väčšiu či menšiu moc rozhodovať o osudoch iných. Svojím životom nevedomky dokázal, že má chuť bojovať. Bitku prehral, ale vojnu - vyhral. Po našej smrti sa o tom určite presvedčíme.

Marek Müller. Chlapec, ktorý si svoje hrdinstvo nestihol uvedomiť.

st

P.S.: Škoda, že to, čo som prežíval kdesi v útrobach mojej duše, nebolo cítiť aj z večerného spravodajského príspevku v Markíze. Predsa len si ten rozhovor s jednou dedinskou babkou v reportáži o pohrebe mohli odpustiť. Som zvedavý, či by chcel mať redaktor pred celým Slovenskom komentár o svojom pohrebe od tej "najpovolanejšej" osoby.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?